Odkaz do neba

31. srpna 2012 v 17:49 | Sappy |  Rozliate myšlienky
Viem, že jeden článok som svojmu bračekovi venovala, ale akosi tam nie je všetko je to len príbeh a ja sa chcem úplne vypísať aj keď viem, že si to takmer nikto neprečíta. Dnes je to presne mesiac tak mu chcem venovať tento článok

Bol to obyčajný aprílový deň. Vonku vykúkalo slniečko a ja som bola chorá, a volala som s kamarátkami na skype. Sadla si k nám natešene naša mamka a povedala: "Nikuš teraz ti niečo poviem, ale potichu pretože babka sa hnevá", nevedela som, že správa ktorú mi povie zo mňa urobí najšťastnejšieho človeka na svete,"budeme mať bábätko" V očiach som mala iskričky radosti. Túžila som po tebe už nejakých pár rokov a nič sa nedialo. A zrazu toto. Bola som taká šťastná vtedy bol môj život dokonalý. Ty si snil v brušku krásny sen a ja som stále myslela len na teba. V škole som sa každému chválila akého mám krásneho súrodenca. Bola a aj som na teba pyšná od prvej chvíle. Doma to bolo o niečo horšie. Samé hádky, že mamina len riskuje a neustály plač. Utešovala som ju. Neskôr som bola nahnevaná, že som sa o tvojej existencii dozvedela medzi poslednými. Potom prišiel deň keď som prišla zo školy a mamina mi ukázala tvoju fotku. Od radosti som sa takmer rozplakala. Bol si taký maličký mal si len 13 týždňov a predsa si bol a stále si to najkrajšie bábänko na svete. Jedného dňa povedali, že si choručký. Vraj máš downov syndróm. Ja som od začiatku vedela, že to nie je pravda a utešovala som našu maminku. Keď som sedela v autobuse 21. júna na školskom výlete zavolala som mamine, že ideme domov a sme na Slovensku. Spýtala sa ma otázku: "Vieš čo budeš mať?" "Hmm,bračeka?" "Áno!" Ja som to trošku tušila aj keď som občas mala pocit, že si dievčatko. Celému autobusu som kričala, že budem mať bračeka dokonca aj triednej ktorá nás napomenula aby sme sa upokojili. S kamoškou Nati sme kričali: "Jo! Budeme veľké sestry!" Už som sa videla ako spolu beháme s kočíkom a ja sa chválim akého fešáka veziem. S maminou sme pokupovali prekrásne šatôčky a maličké ponožky. Tak sme sa na nich smiali. Vtedy sa mi zdalo vylúčené, že by si to nikdy nemal na sebe. Veď čo by sa mohlo stať? A prišiel ten prekliaty deň keď ste boli na amniocentéze. Mali zistiť či naozaj nie si chorý. Všetok ten krik doma, že aký má toto zmysel keď je chorý tak je. Kiež by sme si vtedy uvedomili, že by sme ťa privítali s otvorenou náručou aj keby si nebol podľa našich predstáv. Ešte v ten deň sa nič nestalo. To až koncom keď mali prísť výsledky. Pamätám si ako ťa ocino začal volať Speedy keď ťa videl na ultrazvuku aký si rýchly. A kričal: "Ten je celý po mne!" Tak trochu som žiarlila, ale ľúbila som ťa a aj ťa ľúbim. Na dovolenke sme sa smiali, že mamine ide dobre tennis len kvôli tomu, že jej pomáhaš. Vraveli sme, že budeš talentovaný na všetky športy a že budeme spolu hrávať futbal. Akoby si ešte z posledných síl chcel vydržať našu dovolenku a užiť si posledné chvíľky s nami. Posledný deň ktorý si s nami strávil bol 30. júl. Vtedy mi mamina ukazovala ako jej vidno na brušku hrbolček a že je to tvoja hlavička. Veľmi jemne som ti ju pohladila. To bol ten najkrásnejší pocit na svete. Keby som vedela, že to bola naša rozlúčka tak by som ju predĺžila. Keby som vedela, že tá amniocentéza ťa zabije tak by som zakázala mamine tam ísť. Keby...Bol to šok keď som zistila, že už nežiješ. Priala som si aby si Boh vzal mňa a nie teba. Stále som pozerala na jeden bod a plakala. Toto je skutočné peklo. Toto je skutočné chýbaš mi. Ťažko sa mi píšu tieto riadky. Trhám si srdce a izoláciu ktorú som si vytvorila aby som samohla vyspovedať. Počúvam My immortal a od bolesti sa tu zvýjam. Zostali len spomienky a duše premočené od sĺz. A ešte pár tvojich fotiek. Nepotrebovala som ich ani vidieť vedela som, že si najkrásnejší braček na svete a fotky mi to len potvrdili. Čo nám chcel Boh naznačiť tvojím odchodom? Aby sme si vážili všetko čo máme? Aby sme sa nebáli smrti? Alebo aby nás tam hore niekto strážil? Odpoveď čakám márne. Teším sa na smrť. Viem že to nie je prádzna čierna diera, ale nejaký raj a kde sa stretneme. Ja ťa konečne objíjmem a už ťa ani za svet nepustím. Cez noci plačem pretože mi chýbaš a nechcem aby ma niekto videl plakať. Občas plačem aj cez deň ako dnes, ale nie pred maminou. Nechcem plakať pretože ťa to robí smutným. Ten deň keď si sa prišiel rozlúčiť. Neviem ktorú noc to bolo, ale cítila som ako ma niekto hladí po tvári. Myslela som, že niečo po mne leze a chytila som sa. Nič tam nebolo. Vedela som, že si to ty a chcela som ťa pohladiť ale nešlo to. Keď si ma hladil zrazu sa mi uľavilo. Všetka bolesť na chvíľu prestala. Anjeliček náš navždy si môj braček už nie som jedináčik pretože ťa mám stále pri sebe aj keď ťa nevidím. Už nikdy nebudem sama ja to viem. Ďakujem ti za najkrajších 5 mesiacov môjho života. A teraz už choď do svetla a ničím sa netráp. Budem žiť tak aby sme sa tam hore stretli....
P.S. Lúbime ťa a každý deň na teba myslíme
 


Komentáře

1 Nina Nina | Web | 31. srpna 2012 v 17:52 | Reagovat

Ahoj,jsem ve finále SONP(postavu z PLL).Tak prosím,hlásneš mi tam,jsem tam s Alison: http://shaymitchell-daily.blog.cz/1208/sonp-postava-z-pll-posledni-kolo
KDYŽ NAPÍŠEŠ,KOLIKÁTÝ TO BYL HLAS,DOSTANEŠ ODE MĚ REKLAMU BLOGU NA MĚSÍC! :)
Děkuju,klidně ti to oplatím.A sorry za reklamu.

2 Black Blako Black Blako | E-mail | Web | 31. srpna 2012 v 17:56 | Reagovat

Pekný článok :) AJ ja by som chcel mať mladšieho súrodenca
A NINA ten tvoj spam sa tu vôbec nehdí..

3 Oli* Oli* | Web | 31. srpna 2012 v 19:19 | Reagovat

Veľmi krásny článok. Je mi ľúto, že práve Vám sa to stalo.

4 Sofi* Sofi* | 1. září 2012 v 11:46 | Reagovat

Súhlasím s Oli* :(

5 Faint Faint | Web | 1. září 2012 v 18:26 | Reagovat

strašne smutné ale krásne napísané :/ aj tebe sa to stalo? ja som tiež niečo také cez noc cítila mne povedala psychologička že to je stav uvoľnenia ale ja si myslim že je to niečo iné...už len keď jeden zo SJA čo povedal že vraj sa boji takych veci potom čo sa rozpraval z exorcistom a tiež sa mal take pocity určite hovori pravdu

6 Sofi* Sofi* | Web | 2. září 2012 v 9:34 | Reagovat

ďakujem :)

7 Benny Benny | Web | 2. září 2012 v 19:18 | Reagovat

Nádherný článek a nádherně píšeš.
Je mi to líto:'(

[3]: Souhlasím.

8 Benny Benny | Web | 4. září 2012 v 13:36 | Reagovat

Aha, já se netěším právě kvůli kolektivu..

9 channina channina | Web | 4. září 2012 v 15:52 | Reagovat

Vážne pekné .

10 Faint Faint | Web | 5. září 2012 v 12:58 | Reagovat

[5]: no nám dali že výchova umením a to zahrňa aj vyvarnu a hudobnu a dokonca aj pracovne vyučovanie...preto som bola prekvapena že čo tam ta baba kecala

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama