Keď anjeli odlietajú...

19. srpna 2012 v 13:49 | Sappy |  Príbehy, ktoré stvoril život

Anjeli sú ako hviezdy aj keď ich nevidíte viete, že sú tam a stále na vás dozerajú...Premýšľali ste niekedy nad tým,že aj keď vás niekto opustil viete, že je stále s vami? Možno vám to nedáva logiku a možno pred pár týždňami by to ani mne nadávalo logiku, ale teraz opak je pravdou. Môj príbeh sa začína celkom pokojne...


31.7.2012
Všetko sa začalo celkom normálne. Prebudila som sa s tým, že sme s kamarátkou sami doma (ak nepočítam psa) a mamina s babkou išli na ultrazvuk. Za tú dobu mi prišlo tričko Futurama, ktorému som sa hrozne tešila. Zablbli sme si pri hraní Dance Central 2, pozreli si extrémne rodiny a celý čas sme sa smiali. Proste normálny deň. O 12-stej mi zavolala mamina, že prídu domov okolo 15. Niečo sa mi na jej hlase nezdalo. Akoby som vycítila, že návštevu ultrazvuku nedopadne dobre. Spýtala som sa,že čo sa deje, ale vraj je všetko v poriadku len ich zdrží dlhý rad. Zložila som s obavami. "Stalo sa niečo?" Spýtala sa ma Niki. "Nie...ja len nemám z toho nejaký dobrý pocit." Potlapkala ma po pleci a povedala: "Neboj sa všetko bude v poriadku." Snažila som sa tomu veriť a pokračovali sme v blbnutí aj keď v kútiku duše som tomu neverila. O 14-stej zazvonil zvonček a ja som išla otvoriť. Priniesli nám drevo. Nadávala som ako nejaký pohan, že prečo keď práve nie je nikto doma. O 30 minút náklad vyložili a ja som volala mamine. Vtedy už fakt niečo nesedelo. Mamina plakala. "Čo sa deje?" Chvíľu váhala a potom odpovedala uplakaným hlasom: "Malinkému nebije srdiečko." Stuhla som. Zostala som v neuveriteľnom šoku. Stala sa zo mňa socha a ja som nevnímala okolitý svet. "Nika? Čo sa deje?" Nervózne sa ma spýtala kamarátka Niki. Stála som vo dverách a plakala. Nič som nehovorila. Až keď začala kričať čo sa deje tak som tichým hláskom odpovedala: "Zomrel." Nastalo ticho a ja som sa s plačom hodila do postele. To čo som cítila bolo peklo. Naozaj sa to stalo nám? Nie je toto len sen? S plačom som znenávidela celý svet: Boha, lekárov, susedu ktorá očakávala bábo, mojich kamarátov ktorým svet neudieral takéto facky..."Mami povedz ocinovi nech pre mňa príde." Z tranzu ma prebrala táto veta. Začala som sa jej pýtať prečo odchádza. "Nie je vhodné aby som tu teraz bola mamina ťa potrebuje." Hodinu sme sedeli ticho a ja som plakala. Prišla babka a chcela aby Niki zostala tak volala ocinovi, ale ten bol už na ceste. Ona odišla a my sme sa vybrali do nemocnice. Musím tam zostať aj keď tam budem spať zostanem...vravel mi môj vnútorný hlas.
Keď sme dorazili do nemocnice videla som v akom zlom stave je mamina. Oči mala napuchnuté od plaču a celé začervenané. Musia ju operovať, ale vraj až zajtra lebo má dobré výsledky. Ja som stále dúfala, že sa zmýlili. Žije. Musí. Toto je len hrozne zlý sen.

1.8.2012
Sedím pred pôrodnou sálou a čakám na výsledok. Myslela som, že tu bude sedieť celá naša podarená rodinka v decembri a čakať na nášho najkrajšieho člena rodiny. Márna predstava. Sedím tu s babkou, pijem odpornú kávu len aby som si upokojila nervy a pozerám na portrét krásneho bábätka. Vyzeral by aj on takto? Pozerá sa teraz na mňa takýmto krásnym pohľadom? Uvidím jedného dňa taký očarujúci pohľad? Prečo nás opustil? Otázky na ktoré som nedostala odpoveď dodnes ma strašia každú noc. O neuveritelnú hodinu a pol (čo cisársky má trvať okolo polhodiny tak neviem či tam varili guláš alebo čo -_-) sme dostali odpoveď. Mamička je v poriadku a bol to chlapček. Môj vytúžený braček. Nedovolili mi ani vidieť jeho krásne aj keď bezvládne telíčko. Museli ho odniesť na patológiu. Dali sme mu plánovené meno Dominik - Pre mňa nájkrásnejší zo všetkých anjelikov.

7.8.2012 - sa konala rozlúčka s týmto malým anjelikom.
Tieto tri dni boli najhoršie a najťažšie v mojom živote. Videla som nášho anjelika, ale len na fotke. Aj napriek tomu, že nebol vyvinutý ako ostatné bábätká predsa mal len 21 týždňov aj tak je ten najkrajší chlapček na svete a preto sa musel stať anjelikom. Viem, že tu je. Každú noc vidím malé modré svetielko. Zvláštne, že ho okrem mňa nikto nevidí. Keď sa objaví všetok strach a smútok je preč. A cítim ho. Keď cez noci plačem cítim ako ma niekto hladí. A na ruke mám fľak v tvare anjelých krídel. Ak chcete verte ak nie tak nie. Chápem vás ani ja by som si neverila. Dominik najkrajší anjelik náš aj keď neviem kde sa nachádzaš stále si v našich srdiečkach a nikdy na teba nezabudneme...
P.S. táto pesnička mi ťa strašne pripomína a spievam ti ju takmer každý deň. Pretože nech si kde si viem, že sa zhora dívaš na nás a dávaš na nás pozor. Za všetko ti ďakujem a raz sa tam hore stretneme...
 


Komentáře

1 Faint Faint | Web | 24. srpna 2012 v 11:01 | Reagovat

smutné..naozaj zažila som čosi podobné aj keď úplne inak, veď vieš...krásne si ti napísala

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama